Prvé modlitbové stretnutie

24. marca 2017 sa v našom kláštore uskutočnilo prvé modlitbové stretnutie ctiteľov Karmelu a karmelitánskeho škapuliara. Témou tohto stretnutia bol karmelitánsky škapuliar. Stretnutie viedol o. karmelitán Zenon, ktorý pôsobí v Banskej Bystrici. Okrem našej komunity sa stretnutia zúčastnili aj členovia svetského rádu bosých karmelitánov, členovia škapuliarskeho bratstva a záujemcovia, ktorí chceli prijať škapuliar. V úvode stretnutia po privítaní sme priblížili celú karmelitánsku rodinu. O. Zenon, OCD v prednáške objasnil úctu k Panne Márii a vysvetlil v čom spočíva pobožnosť karmelitánskeho škapuliara. Pri vzájomnom zdieľaní sa si mohli prítomní prehĺbiť túto tému. V našej kláštornej kaplnke nasledovala adorácia v tichu a sv. omša. Po nej záujemcovia prijali karmelitánsky škapuliar. Na záver sme sa pomodlili vešpery. Toto stretnutie obohatilo všetkých prítomných, za čo sme Pánu Bohu veľmi vďačné. FOTO Druhé stretnutie sa uskutoční 19. mája 2017 na tému Charizma Karmelu.

Prednáška o. Zenona Chomu OCD: Karmelitánsky škapuliar

Zenon Choma OCD

Preoblečenie Jakuba ako alegória škapuliara

    Mária je znakom nádeje, keďže pôvodcom nádeje je osoba Ježiša Krista. Prítomnosť Márie zvestuje blízkosť jej Syna. Ako Matka celej Cirkvi nám chce ponúknuť dar, ktorým bola neopísateľne obdarovaná ona sama. V symbole škapuliara človeka prikrýva odevom milosti, odevom lásky. Blízkou analógiou, ktorá zodpovedá podstate a významu škapuliara, je rozprávanie o Jakubovi zo Starého zákona. Tu je matkou, ktorá preoblieka milovaného syna, Rebeka. V Novom zákone Mária, podobne ako Rebeka, sa bezprostredne pričiní o to, aby všetci synovia – a nielen niekoľkí vybraní – dostali požehnanie. Ale teraz, nezávisle od Zákona... Božia spravodlivosť, ktorá účinkuje skrze vieru v Ježiša Krista vo všetkých, čo veria (Rim 3,21-22).

    V Knihe Genezis čítame: Rebeka povedala svojmu synovi Jakubovi: „Pozri, počula som, ako tvoj otec hovoril tvojmu bratovi Ezauovi: Prines mi zverinu a priprav mi chutné jedlo, keď sa najem, požehnám ťa pred Jahvem prv, než zomriem. Teraz, syn môj, počúvaj môj hlas a urob, čo ti prikážem. Choď ku stádu a prines mi dvoje pekných kozliat a ja z nich pripravím tvojmu otcovi chutné jedlo, aké má rád. Potom to zanesieš svojmu otcovi, aby si zajedol a požehnal ťa prv, než zomrie. Jakub povedal svojej matke Rebeke: „Pozri, môj brat Ezau je chlpatý, a ja mám kožu hladkú. Možno ma otec ohmatá a pomyslí si, že som si z neho urobil posmech, tak pritiahnem na seba kliatbu namiesto požehnania.“ Ale matka mu povedala: „Nech tá kliatba padne na mňa, syn môj! Len ma poslúchni, choď a prines mi tie kozliatka.“ Odišiel pre ne a doniesol ich svojej matke, z ktorých pripravila chutné jedlo, aké mal jeho otec rád. Rebeka vzala najlepšie šaty svojho najstaršieho syna Ezaua, ktoré mala doma pri sebe, a obliekla ich mladšiemu synovi Jakubovi. Kožou kozliat mu pozakrývala ruky a hladkú časť šije Gn 27, 5-16).

    Jakub a Ezau boli dvojičky a už v lone matky súperili medzi sebou. Najprv sa narodil Ezau, potom Jakub držiac brata za pätu. A súperenie naozaj chrakterizovalo ich vzájomné vzťahy. Raz sa stalo, že keď sa Ezau vrátil z lovu hladný a bez úlovku, požiadal Jakuba o misu šošovice, ktorú si práve uvaril. Jakub však súhlasil s podmienkou, že mu predá právo prvorodeného. „Už aj tak idem zomrieť, – odpovedal Ezau – načo mi je teda právo prvorodeného?“ Tým odstúpil toto právo mladšiemu bratovi. Iste, že nebolo správne, ako Jakub žiadal od svojho brata niečo, na čo nemal právo. Pripravil ho tým aj o požehnanie, ktoré ako staršiemu patrilo Ezauovi. Požehnanie bol uznávaný rituál, ktorý mal podstatný vplyv na celý život. Udeľoval ho na konci svojich dní otec rodiny, čím ustanovil vybraného syna za hlavu rodu.

     Keď nadišla chvíľa otcovského požehnania, Izák zavolal Ezaua s úmyslom udeliť mu svoje požehnanie. Najprv mu však prikázal, aby sa na to pripravil. Keď Rebeka predtým začula Izákov rozhovor s Ezauom, rozhodla sa urobiť všetko pre to, aby požehnanie dostal Jakub, pretože jeho mala radšej. Podvod bol v tom, že Jakubovi obliekla šaty jeho staršieho brata. Z rozprávania Biblie vieme, že bratia sa líšili svojou pokožkou, jeden bol hladký, druhý chlpatý. Rebeka vzala najlepšie šaty scojho najstaršieho syna Ezaua, ktoré mala doma pri sebe, a obliekla ich mladšiemu synovi Jakubovi. Kožou kozliat mu pozakrývala ruky a hladkú časť šije, aby ho slabozraký Izák nespoznal, keď sa ho dotkne. Matka teda prezliekla syna a pozakrývala ho kožami z kozliat,  aby len dostal otcovo požehnanie.

     Keď už bolo všetko pripravené, Jakub vošiel k otcovi, ktorý mu povedal: Pristúp bližšie a pobozkaj ma, syn môj! Pristúpil k nemu a pobozkal ho. Keď zacítil vôňu jeho šiat, požehnal ho: Áno, vôňa môjho syna je ako vôňa úrodného poľa, ktoré požehnal Jahve. Nech ti Boh dá rosu z neba a žírnu pôdu, hojnosť obilia a muštu! Nech ti slúžia národy, nech sa kmene skláňajú pred tebou! Buď pánom svojich bratov, nech sa pred tebou klaňajú synovia tvojej matky! Nech je prekliaty, kto ťa bude preklínať, nech je požehnaný, kto ťa bude žehnať! (Gn 27, 26-29). Takto podvodne získal Jakub otvocovo požehnanie. Potom Izák prikázal Jakubovi, aby si vzal ženu zo svojho rodu. Vyber sa a choď do Paddan-Aramu, do domu Betuela, otca tvojej matky. Nech ťa El Šaddaj žehná, urobí ťa plodným a rozmnoží ťa, aby si sa stal množstvom národov. Nech dá tebe i tvojmu potomstvu požehnanie, aby si vlastnil zem, v ktorej bývaš a ktorú Boh dal Abrahámovi (Gn 28, 2-4).

     Všetky slová, ktoré Izák vyslovil, tvorili rituálny obrad otcovského požehnania, v ktorého hmatateľnú silu a moc sa neochvejne verilo. Zanedlho sa vrátil Ezau. Z ulovených zvierat pripravil otcovi pokrm podľa otcovho želania. Nevediac, čo sa stalo predtým, predstúpil pred Izáka, aby dostal jeho požehnanie. Avšak požehnanie mu už nepatrilo. Či máš len jedno požehnanie, otče môj? - pýtal sa Ezau. Požehnaj aj mňa, otče môj!...A Ezau sa rozplakal (Gn 27, 38). Izák ho však nepožehnal, ale predpovedal mu ťažkosti a vojny. Po tejto udalosti Ezau svojho brata Jakuba znenávidel a rozhodol sa ho zabiť. Rebeka sa od tej chvíle začala báť, že Ezau naozaj uskutoční svoj zámer a preto v záujme obidvoch synov narýchlo poslala Jakuba do Háranu so zámerom, že ho ihneď zavolá naspäť, keď sa jeho brat prestane hnevať.      V postavách tohto rozprávania je vyjadrená typológia, ktorú možno objasniť svetlom evanjelia Ježiša Krista. Ezau je prvorodeným synom Izáka, je nositeľom privilégia prvorodenstva a jemu patrí dedičstvo, on sa má stať aj hlavou rodu. Ezau je typom dediča podľa práva. On je teda symbolom Starého zákona, podľa ktorého dedí majetky vďaka príslušnosti a právu. Druhý syn, Jakub, je dedičom podľa milosti. On dostal všetko to, čo zo zákona náležalo Ezauovi. Dostal dobrá dedičstva z milosti, zadarmo, ako všetci tí, ktorí cez vieru v Krista prišli k hodnotám, ktoré boli pôvodne určené pre Izraelský ľud. Napokon Rebeka je typom Matky Božej, Márie. Ona postupovala podľa logiky  novej viery, je preto obrazom Novej Ženy. Logika novej viery je logikou Kristovej viery, v ktorej spásu možno dosiahnuť podľa zásady viery a milosti, a nie skutkov a práva. Vráťme sa k rozprávaniu a všimnime si, že požehnanie - ktoré získal na ceste zadarmo a z milosti, sa uskutoční až v Novom zákone -, Jakubovi nebolo odobrané.

     Počas cesty mal videnie. Snívalo sa mu: Hľa, na zemi stál rebrík, ktorý vrchným koncom siahal až do neba, a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom! A hľa, náhle sa pred ním objavil Jahve a povedal: Ja som Jahve, Boh tvojho otca Abraháma a Boh Izáka. Zem, na ktorej ležíš dávam tebe a tvojmu potomstvu. Tvoje potomstvo bude nespočetné ako prach zeme, rozšíriš sa na západ a na východ, na sever a na juh a všetky rody zeme budú v tebe požehnané, ako si požehnaný ty a tvoje potomstvo. Ja som s tebou a budem ťa chrániť všade, kamkoľvek pôjdeš, a privediem ťa naspäť do tejto zeme, lebo ja ťa neopustím, kým nesplním, čo som ti sľúbil (Gn 28, 12-15).Vidno, že požehnanie, ktoré získal podvodom, mu nebude odobrané. Hľa, zjavil sa mu sám Boh a požehnal ho. Jakub dostal uistenie, že požehnanie, ktoré dostal od svojho otca, je dôležité a pravdivé.

     V Hárane našiel pokrvných príbuzných svojej matky a zostal u nich. Začal pracovať u svojho strýka. Čoskoro sa ukázalo, že požehnanie Jakuba sa vzťahuje aj na tých, ktorí sú mu blízki. Týkalo sa aj jeho pokrvných v dome strýka, ktorý, keď si uvedomil, že požehnanie je úzko súvisí s prítomnosťou Jakuba, začal ho zákerne využívať. Jakub sám zakúsil to, čo kedysi urobil svojmu bratovi. So strýkom ho najprv viazala zmluva, že za svoju prácu si bude môcť vziať za ženu Ráchel, jeho dcéru. Po siedmich rokoch, v deň svadby, bola svadobná hostina. V tých časoch bol zvyk, že nevestu so zakrytou tvárou priviedli do mužovho stanu, čo znamenalo manželský obrad. V ten svadobný deň priviedli Lábanovu dcéru do Jakubovho stanu, ale nebola to Ráchel, ale jej staršia sestra Lia. Jakuba oklamali. Pracoval však ďalších sedem rokov, aby si mohol vziať za ženu milovanú Ráchel.

     Jakubov život v Hárane nebol ľahký. Laban znamená – biely mesiac. Mesiac vládne v noci, a samotný Laban bol stelesnením kňaza temnoty. Zneužíval Jakuba, pretože si všimol, ako nesmierne sa rozmnožil jeho dobytok pod jeho opaterou. Bol žiadostivý mať ešte viac, podvádzal, klamal, nespravodlivo sa delil so ziskom. Jakub, hoci sa Laban k nemu aj naďalej správal veľmi nepekne, bol veľmi trpezlivý. Trpezlivosť bola nevyhnutná, pre neho naozaj nevyhnutná, pretože spravodlivosť konala len veľmi pomaly. Možno až teraz pochopil svoju vinu voči svojmu bratovi, a s časom nadobúdal múdrosť, pokoru, vytrvalosť i šľachetnosť. Rozhodol sa však po skúsenosti so svokrom začať konať skryto, čo však neznamenalo podvodne. Nechcel ho klamať a preto navrhol Labanovi uzavrieť novú zmluvu. Keď videl, že sa mu to nepáči, obrátil sa na jeho synov: „Vidím vášmu otcovi na tvári, že nie je ku mne taký, ako predtým, ale Boh môjho otca bol so mnou. Sami viete, že som vášmu otcovi slúžil z celej sily. Váš otec ma oklamal, desaťkrát mi zmenil mzdu, ale Boh mu nedovolil, aby mi uškodil. Vždy keď hovoril: škvrnité mláďatá budú tvojou mzdou, všetky ovce vrhali škvrnité mláďatá, ale ak povedal: Pruhované mláďatá budú tvojou mzdou, všetky zvieratá vrhali pruhované mláďatá, a tak Boh odňal stáda vášmu otcovi a dal ich mne. V čase párenia stáda som sa díval a vo sne som videl, že samci, čo skákali na samice, boli pruhované,škvrnité alebo strakaté. Boží anjel mi vo sne povedal: Jakub, a ja som odpovedal: Tu som. Povedal mi: Pozdvihni svoje oči a hľaď: všetky samce, čo skáču na samice, sú pruhované, škvrnité a strakaté, lebo som videl všetko, čo ti Laban robí. Ja som Boh, ktorý sa ti zjavil v Beteli, kde si olejom pomazal stélu a kde si mi urobil sľub. Teraz vstaň, vyjdi z tejto zeme a vráť sa do svojej vlasti“ (Gn 31, 5-13). A tak sa Jakub rozhodol vrátiť, a Boh ho vo všetkom požehnával. Keď sa vrátil do svojej krajiny, poslal pred sebou zmierne dary pre Ezaua. Túžil sa s ním zmieriť. Vidíme, čo všetko pre neho oddelil ako dary. Zo svojho majetku vybral vhodné veci ako dar pre svojho brata Ezaua: dvesto kôz a dvadsať capov, dvesto oviec a dvadsať baranov, tridsať plekajúcich tiav a ich mladé, štyridsať kráv a desať býkov, dvadsať oslíc a desať osliat (Gn 32, 14-16).  Jakub sa stal zámožným človekom, mnohé stáda, ktoré hnal pred sebou, sluhovia a tiež ženy, to všetko prezrádzalo o výnimočnom požehnaní, ktoré na ňom spočinulo.

     Na príklade tohto starozákonného rozprávania musíme povedať, že požehnanie neeliminovalo problémy, nepotlačilo námahy ani ťažkosti, ktoré život prináša so sebou. Na svojej ďalšej ceste musel Jakub prekonávať a znášať ďalšie ťažkosti a znova hľadať správne riešenia v zamotaných situáciách. Jeho vlastní synovia sa prejavili priveľmi horliví, čím celú rodinu vystavili nepriazni kráľov a veľmožov. Napríklad za zneuctenie Diny, Jakubovej dcéry, vyvraždili celé mesto Sichem, pričom najkrvilačnejší boli najstarší synovia, Simeon a Lévi. Musel prekonávať napätia medzi svojimi synmi, najmä medzi najmladším Jozefom a ostatnými bratmi. Ešte aj v starobe oplakával Jozefa, ktorého miloval najviac. Musel sa starať o rodinu v čase veľkého sucha, lenže aj v tom bol Boží prst, ktorý ho prinútil poslať synov, aby kúpili jedlo, do Egypta. Tam potom našli svojho najmladšieho brata Jozefa a vďaka nemu prežili čas sucha a hladu.      Požehnanie neodstraňuje námahy života, podobne ani škapuliar neodstraňuje  námahy, nepríjemnosti či ťažkosti, ktoré prináša so sebou život. Škapuliar je prísľubom Božej prítomnosti, i prítomnosti Márie, vo všetkom, čo tvorí život. Znak škapuliara, ako znak požehnania, vyžaduje ľudskú prácu a činnosť, pretože z podstaty ľudskej práce Boh môže ukuť požehnanie! Požehnáva čestnú angažovanosť, požehnáva to, v čom človek vyvíja  iniciatívu, na čom pracuje a kam smeruje. Boh požehnáva každé úsilie o dobro! Keď však človek nepracuje,  vlastne nič netvorí, a tak podľa evanjeliovej reči – neprináša ovocie.

Výsledkom teda nie je nič, čo by bolo možné požehnať. Iba z podstaty ľudskej práce môže Boh ukuť požehnanie. Škapuliar je znakom požehnania. Neodstraňuje nepríjemnosti, ale je prísľubom a uistením o blízkosti Boha a jeho Matky. Boh je s nami, On je blízko človeka, veď jeho meno je Emanuel.      Napokon sa môžeme prizrieť Jakubovmu požehnaniu, ktoré vyslovil pre svojich synov v posledných dňoch svojho života. Všimnime si, že požehnanie každého z nich sa opiera o to, čo bolo podstatou ich života a teda vyplývalo  z charakteru ich konania: pozri Gn 49, 2-28. Požehnanie jednotlivých Jakubových synov zároveň odzrkadľuje ich charaktery a tiež to, akí boli z prirodzenosti. Požehnania na mieru sú teda také, ktoré vychádzajú z charakteristiky činnosti, zo spôsobu konania a z ľudskej práce.

Posolstvo úkonu obliečky škapuliara

     Mariánsky kult spolu s úctou ku škapuliaru je hlboko vpísaný do dejín karmelitánskej rehole a zostane úzko spojený s darom Najsvätejšej Panny Márie z hory Karmel – s posvätným škapuliarom. Pôvodná funkcia škapuliara bola niečo ako pracovná zástera, preto jeho hlavná úloha spočívala v tom, že prikrýval, chránil, obliekal človeka. Karmelitánski mníši a mníšky dodnes nosia škapuliar ako súčasť rehoľného habitu. Zakrýva takmer celú postavu spredu i zozadu, splýva od ramien až po predkolenie. Autentický škapuliar tvoria dva obdĺžniky z vlnenej látky hnedej farby. Zmenšenina karmelitánskeho škapuliara je určená ľuďom zo sveta, má pripomínať zahalenie, čiže oblieka človeka iba symbolicky – dva malé kúsky hnedej vlnenej látky spočívajú na prsiach a na chrbte.

     Podstatná myšlienka škapuliara sa týka úlohy zahaľovať a chrániť a s tým zviazanými privilégiami. Ak nás niekto oblečie, znamená byť pod jeho starostlivosťou, v našom prípade pod starostlivosťou a protekciou Márie, Božej Matky. Oblečenie je prejavom jej zamilovania a ospravedlnenia, znamená tiež prejav darovať niečo alebo potvrdiť niečiu hodnosť. Veď dôsledkom prvotného hriechu je nahota, ktorú človek prežíva aj v duchovnom zmysle ako hriešnosť. Keď na začiatku ľudskej histórie  pretrhol spojenie so svojim Stvoriteľom, zostal odizolovaný od svojej pravej hodnoty, zničil svoju vlastnú identitu. Nevera v lásku Boha bez podmienok, ktorá sa vtedy zrodila, sa stala dedičstvom všetkých pokolení. Inak je to s Matkou Božou. Ona bola nepoškvrnene počatá, čo znamená, že ju Boh plánoval už od večnosti uchrániť od dedičného hriechu, pretože mal pre ňu osobitnú úlohu v diele spásy človeka. Matka Božia je preto plná milosti, tou plnosťou sa chce podeliť so svojimi deťmi. Znakom škapuliara nás zaodieva milosťou a o tú plnosť sa chce podeliť so svojimi deťmi. V symbole svojho škapuliara nás Nebeská Matka zahŕňa láskou, je to prejav jej lásky k svojim deťom. „Láska zakrýva mnoho hriechov“ (1Pt 4,8) – napísal svätý Peter, odtiaľto má teda škapuliar bezprostredný vzťah k Márii. To ona zakrýva človeka škapuliarom ako odevom svojej lásky, aby dosiahol ospravedlnenie.

     Niečím radikálne opačným ako oblečenie je zničenie šiat. Zničenie je skutok priam diabolský, ktorý zdôrazňuje hriech a ponižuje človeka. Satan sa veľmi usiluje o to, aby okradol človeka o lásku a vieru v to, že Boh po nás túži. Zámerom jeho klamstiev je, aby človek pochyboval o Stvoriteľovi, ale aj o sebe samom.

     V histórii Jozefa egyptského, Jakubovho syna, sú dva momenty, v ktorých zostal obratý o šaty. Táto jeho skúsenosť má význam doslovný aj alegorický, pretože sa spájala so skúsenosťou vyhnanstva, a je aj symbolom straty hodnosti a synovstva. Prvá udalosť sa stala vtedy, keď Jozef ešte býval spolu s bratmi v dome svojho otca. Bol Jakubovým najmladším synom. Bratia mu závideli uprednostňujúcu lásku otca, a boli tiež presvedčení, že sa preto nad nimi vyvyšuje. Nepáčilo sa im, keď Jozef s jednoduchosťou a úprimnosťou im rozprával o svojich snoch. Ich neláska k nemu ešte väčšmi vzrástla. Raz sa stalo, že ho Jakub poslal do Dotainu, kde starší synovia pásli dobytok. Keď zbadali približovať sa k nim Jozefa, rozhodli sa, že ho zabijú. Pred takýmto skutkom sa ich pokúsil odhovoriť najstarší z bratov, Ruben. Možno si spomenul na Božie prikázania, alebo len na ich otca a bolesť, ktorú by mu tým spôsobili? „Keď teda Jozef prišiel ku svojim bratom, strhli mu tuniku, tú pestrofarebnú tuniku, ktorú mal na sebe“ (Gn 37, 23). Tunika, ktorú Jozef nosil, bola prejavom lásky jeho otca. Môžeme si predstaviť peknú, vyšívanú tuniku s dlhými rukávmi, ktorá bola znakom synovstva, hodnosti, rodu. Bratia mu ju strhli, chceli ho vydediť, obrať o privilégium najviac milovaného a výnimočného dieťaťa. Nevyrovnali sa stým, že Jakub, ich otec, najviac miloval svojho najmladšieho syna. Živili naďalej svoj smútok, že ho otec uprednostňuje, je jeho maznáčikom, a tak v ich srdciach vrela závisť aj hnev. Predali ho preto madiánskym kupcom ako otroka. Zbavili sa jeho blízkosti, aby nemuseli žiť s vedomím, že sú pre otca potomkami druhej kategórie, že je väčšmi milovaný ako oni. Avšak všetok žiaľ a veľká zlosť boli iba dôsledkom zdeformovanej predstavy otcovskej lásky. Nedostatok viery v Otcovu lásku je hmatateľná rana po dedičnom hriechu. 

     Jozef prežil ešte jednu skúsenosť, keď bol zbavený šiat. V Egypte si Jozefa kúpil za otroka istý faraónov dvoran Putifar. Bol bohatý, mal veľký majetok, rodinu i služobníctvo. Boh však Jozefa požehnával a vďaka nemu Pán požehnával aj dom jeho pána. Putifar si uvedomil, že vďaka Jozefovi sa mu naozaj dobre darí a preto mu dal celú svoju dôveru a povýšil ho za správcu svojho domu. Jozef spravoval celý jeho majetok. Lenže jeho spravodlivosť a lojálnosť podrobila skúške Putifarova žena. Znudená, rozmaznaná žena v dome bohatého muža, zahorela túžbou po Jozefovi a pokúsila sa ho zviesť:

...manželka jeho pána sa zahľadela na Jozefa a povedala mu: Ľahni si so mnou! On však odoprel a povedal žene svojho pána: Pozri, môj Pán mi úplne dôveruje a nemá starosti o to, čo sa deje v dome, zveril mi všetko, čo mu patrí. On sám nemá v dome väčšiu moc ako ja: nič si nevyhradil okrem teba, lebo si jeho žena. Ako by som teda mohol spáchať toto veľké zlo a zhrešiť proti Bohu? Hoci Jozefa deň čo deň nahovárala, odoprel ľahnúť si k nej, aby sa jej oddal (Gn 39, 7-10). Až jedného dňa Jozefa napadla. Mal vtedy na sebe plášť, chytila ho zaň, ale on jej ho nechal v rukách a utiekol von. Vtedy začala kričať: „Pozrite! Priviedol nám Hebreja, aby sa s nami zahrával! Vošiel ku mne, aby som mnou súložil, ale ja som mocne vykríkla a on, keď počul môj hlasitý krik, nechal svoj plášť pri mne, utiekol a vybehol von“ (Gn 39, 13-16). Keď sa vrátil pán, opakovala mu svoje klamstvo. Napokon, pre hnev tej ženy Jozefa odsúdili a potrestali uväznením. To už druhýkrát prišiel o šaty. Bola to skúška, ktorá ho mala pred Putifarom pripraviť o jeho dôstojnosť, čistotu srdca, česť a spravodlivosť.       Symbolické vyzlečenie z šiat označuje konanie, ktoré ukazuje človeka v stave hriechu a obnaženia. Taký skutok ma naozaj satanský charakter, lebo satanovi ide o to, aby ukázal človeka obraného o česť, o jeho hodnotu a dobré meno. Pokúša sa presvedčiť, že človek je nahý, teda nehodný lásky. Satan túto predstavu podsúva druhému človekovi tak, aby stratil úctu k tomu druhému, aby ho v srdci posudzoval, bál sa ho a predovšetkým, aby ho nemal rád. Takú predstavu však podsúva aj nám, aby sme sami seba ponižovali a nemali sa radi, aby sme o Bohu pochybovali a skrývali sa pred ním. A napokon, túto predstavu podsunie aj samotnému Bohu, aby nás prestal milovať. Lenže, Boh je verný, dokonale nás pozná a je väčší ako naše srdce, ako hovorí sv. Ján Apoštol: „… keby nás naše srdce obviňovalo, lebo Boh je väčší ako naše srdce. On vie všetko“ (1Jn 3,20). Strhnúť šaty znamená obrať o dôstojnosť, nabúrať vieru, to znamená akoby vyhnať z raja, potvrdiť, že človek nie je hodný mať účasť na hostine Baránka.

     Na druhej strane však spoznávame, že význam gesta zahalenia, a sním aj význam symbolu škapuliara, je prejavom Máriinho láskyplného zahrnutia. Je to skutok naskrz Boží a spásny pre človeka. Kladný a pekný príklad takého skutku  čítame v histórii Noema. Noe spolu so svojou rodinou prežil potopu sveta ukrytý v arche. Potom obrábal polia...Noe, roľník, začal sadiť vinice. Napil sa vína a v opojení sa vo vnútri stanu obnažil (Gn 9, 20). Táto krátka poznámka z Knihy Genezis opisuje, ako sa raz Noe opil vínom zo svojej vlastnej vinice a ležal v stane nahý. Mal troch synov, Sema, Chama a Jafeta. Jeden zo synov, Cham, keď vstúpil do jeho stanu a videl ho obnaženého, neprikryl ho. Vyšiel von a povedal to svojim dvom bratom. Ale Sem a Jafet vzali plášť, obaja si ho položili na plecia, šli chrbtom a tak zakryli nahotu svojho otca, tváre mali odvrátené a nevideli otcovu nahotu. Keď sa Noe prebral z opilosti, dozvedel sa, čo mu urobil jeho najmladší syn, preklial Chama – Kanaána, a blahoslavil Sema a Jafeta slovami: „Nech je požehnaný Jahve, Semov Boh, a Kanaán nech je jeho otrokom! … Jafetovi nech dá Boh dosť miesta, nech býva v Semových stanoch a Kanaán nech je jeho otrokom!“ (Gn 9, 20-27).

     Alegoricky, v duchovnom význame môžeme povedať: Noe je hriešnikom a leží v hriechu, v nahote, v ponížení. Jeho dvaja synovia, ktorí ho milovali a vážili si ho ako otca, zakryli jeho nahotu, zakryli jeho hriech, neeksponovali ho, nezveličovali tak, ako to urobil Cham. Tak ľudsky by naozaj bolo možné ním pohŕdať – hľa, opitý starec – či nie? Lenže nesprávali sa tak tí synovia, čo ho milovali! Prikryť človeka, symbolicky ho prikryť šatami lásky, znamená zakryť jeho hriechy.

     Vyššie spomenuté biblické obrazy ukazujú blízku analógiu s karmelitánskym  škapuliarom a odkrývajú jeho duchovnú hĺbku. Prikrytie škapuliarom je prejav láskyplného daru Márie, Matky celej Cirkvi, ktorá všetkých, čo sa utiekajú pod jej materinskú ochranu, chráni svojím plášťom. Keď sa prizrieme bližšie, zistíme, že to gesto v prvom rade vyplýva z potreby preukázať lásku, a nie z nevyhnutnosti zakrývať ľudské hriechy. Keď Mária prikrývala Ježiša, iste nie preto, aby zakryla jeho hriechy, ale ako prejav jej lásky. Prvý motív Márie v dare tohto gesta je túžba obdarovať láskou, až následne - ako konsekvencia lásky - je úmysel prikryť ľudskú slabosť. Mária nás zahaľuje preto, že nás miluje a nie zo strachu, že nás Boh zavrhne. Rozhodne nie! Ale dôkazom, že nás Boh miluje, je to, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnikmi (Rim 5,8). Gesto prikrytia je teda zvyčajne gesto vyjadrujúce lásku. A Mária prikrývala Ježiša na začiatku aj na konci jeho pozemskej púte, hoci On isto nepotreboval ani zakrývať svoje hriechy, ani ich ospravedlniť. Prikrytie je zvyčajne prejavom čistej a hlbokej lásky.

     Ešte jeden obraz, z Golgoty, aj tam mu strhli šaty. Sv. Ján Evanjelista píše: Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho šaty a rozdelili ich na štyri časti, pre každého vojaka jednu. Vzali aj spodný odev, tuniku. Ale tunika bola nezošívaná, odhora vcelku utkaná. Preto si medzi sebou povedali: „Netrhajme ju, ale losujme, čia bude!“ Aby sa splnilo Písmo: Rozdelili si moje šaty a o môj odev hodili lós. Vojaci to teda tak urobili (Jn 19, 23-24). Predtým – Ježiš zostal vyhodený z Izraelského národa, aj z mesta, olúpený o svoju dôstojnosť, teraz – nahý visí na kríži. 

     Vojaci si medzi sebou podelili Ježišove šaty a o jeho tuniku losovali. Čo symbolizuje jeho tunika? Je to odev Boha, odev Ježiša Krista, ktorý nemôže byť podelený, pretože je obrazom Božej prirodzenosti. Boh je celý dobrý, celý je láskou! Boh sám je láskou, je prameňom dôstojnosti a ospravedlnenia. Tajomstvo symboliky Ježišových šiat zostalo uzavreté v priestore intímneho vzťahu medzi Otcom a Synom. Kristus, hoci ľudsky vzaté zakúsil trest, bol uznaný za hriešnika, pretože zomrel smrťou vrahov, vysmievaný, ponížený, zabudnutý i prekliaty, no v Otcovom srdci je ohňom nekonečnej lásky. Otec by nikdy nedovolil roztrhnúť Synov odev, lebo ho pozná a vie, že nie je hriešnik. Jeho obeta, poddanosť Božej vôli a láska ku človeku sú najvyššou pravdou a v najvyššom stupni vychádzajú z lásky. Je možné strhnúť šaty z Boha, ale jeho dôstojnosť sa nedá spochybniť, zničiť, roztrhať, obrať o lásku, alebo ho aspoň  vyprovokovať, aby vycúval z lásky voči komukoľvek. Boh je pekný a odev, ktorý nosil Ježiš, bol jeho vonkajším prejavom. Odev Boha musí ostať celý, veď jeho láska je úplná.

     Škapuliar Najsvätejšej Panny Márie z hory Karmel je preto znakom milostivého zahalenia. Mária takto ľuďom pripomína dobrotu, lásku a milosrdenstvo Boha, vracia svojim deťom stratenú hodnosť, synovstvo, zaradenie sa a pocit, že je milovaný. Všetkých pozýva pod svoj materinský plášť. Prijatie škapuliara je vo svojej podstate odovzdanie sa Márii, Matke Božej a je pozvaním mať účasť na jej živote.

Vyhľadávanie

Prihlásenie