Myšlienky na mesiac November

S pannami budeme panny, s cirkevnými učiteľmi cirkevní učitelia, s mučeníkmi mučeníci, lebo všetci svätí sú naši príbuzní.

Život je veľmi tajomný!... Je to púšť, exil... Ale v hĺbke duše človek cíti, že raz svitne deň nekonečných diaľav, ktoré navždy dajú zabudnúť na smútok púšte a vyhnanstva...

Verím, že svätí majú veľký súcit s našimi biedami. Pripomínajú nám, že oni boli takisto krehkí a smrteľní ako my. Dopúšťali sa tých istých chýb, prestáli tie isté boje. Ich bratská láska bude ešte väčšia ako bola na zemi. Preto nás neprestanú ochraňovať a prosiť za nás.

Vôbec by sme si nemali robiť starosti pre našu bezmocnosť, ale mali by sa pridŕžať jedine lásky... Keď však veľmi trpíme našou chudobou, mali by sme Bohu ponúknuť diela iných. To je dobrodenie spoločenstva svätých. Tauler hovorí: "Keď dobro, ktoré je v mojom blížnom, milujem takisto ako on, potom mi toto dobro patrí takisto ako jemu. Skrze toto spoločenstvo sa môžem obohatiť všetkým tým dobrom, ktoré je v nebi a na zemi, v anjeloch a svätých a vo všetkých, ktorí milujú Boha.  

Cirkevní učitelia nás učia, že v nebi láska, ktorá zjednocuje všetkých vyvolených, je taká veľká, že každý sa teší zo šťastia iného tak, ako keby si ho sám zaslúžil.

Cintorín ma nadchol ešte viac ako katedrála. Všetky sochy z bieleho mramoru, ktorým geniálne dláto akoby vdýchlo život, sú rozmiestnené s istou nedbalosťou, čo ich robilo v mojich očiach ešte pôvabnejšími. Človek by mohol upadnúť do pokušenia potešovať tieto ideálne postavy, ktoré ho obklopujú. Ich výraz je taký skutočný, ich bolesť taká tichá a odovzdaná, že nemožno nespoznať myšlienky na nesmrteľnosť, ktoré museli napĺňať srdce umelcov, keď pracovali na týchto majstrovských dielach. Vidno tu napríklad dieťa, ako hádže kvety na hrob svojich rodičov. Zdá sa, že mramor stratil svoju váhu... 

Mlčanie je oblažujúca reč anjelov a všetkých vyvolených.

Keď budem mŕtva, nevydám viac zo seba ani hláska. Nedám viac nijakú radu. Či ma položia na pravý alebo na ľavý bok, nepomôžem im pritom. Povedia: lepšie leží na tejto strane. Môžu dokonca vedľa mňa naklásť oheň - nepoviem nič. Ako pomôže človeku takáto myšlienka, aby sa odpútal od malých vecí, ktoré nás vyvádzajú z rovnováhy, ako aj od všetkého, čoho by sme sa mali vzdať!

Neodkladajte úsilie o svätosť na zajtrajšok.

Na zemi by sme sa nemali na nič upriamovať, ani na tie najnevinnejšie veci, lebo sa ich musíme vzdať vo chvíli, kedy na to najmenej myslíme. Len to, čo je večné, nás môže uspokojiť.

Čo mi môže urobiť smrť alebo život? Ježiš, moja radosť spočíva v láske k Tebe.

Nechcela by som radšej zomrieť ako žiť. To znamená, keby som si mala vybrať, radšej by som umrela. Ale pretože Boh vyberá za mňa, najviac milujem to, čo chce On. Čo robí, to milujem.

Prenechávam Ti všetky svoje túžby.

Nechcela som byť milovaná. Nestarala som sa o to, čo si iní o mne myslia alebo hovoria. Chcela som len splniť svoju povinnosť a uspokojiť Boha.

Boh mi dal zavčasu spoznať, že pravá sláva je tá, ktorá trvá večne, a že na jej dosiahnutie netreba ohromné diela, ale v skrytosti sa cvičiť v cnosti tak, že ľavá ruka nevie, čo robí pravá (Mt 6, 3).

Ak si niekto myslí, že sa môže dišpenzovať od nejakej spoločnej práce alebo požiadať o výnimku z regule, mal by si - tak radila Terézia - v duchu položiť otázku: Čo keby každá robila to isté? - "Odpoveď by bola," dodala k tomu, "že by z toho vznikol veľký neporiadok, lebo každá by našla vhodné dôvody a vždy dajaké zamestnanie podľa vlastnej voľby alebo vo vzťahu k jej úlohe, aby sa vyhla spoločným povinnostiam. Čo najmenej zanedbávať spoločný život - liturgiu hodín, rozjímanie, rekreáciu - tak učila. "Niektoré," hovorila "krátia pod zámienkou horlivosti v práci tieto hodiny, hoci ich regula presne stanovuje. To znamená kradnúť čas Bohu!"

Pred nejakým časom som našla slová, ktoré sa mi veľmi páčia: "Oddanosť sa ešte odlišuje od Božej vôle. Je medzi nimi ten istý rozdiel ako medzi zjednocovaním a jednotou. V zjednocovaní sú ešte dvaja, v jednote už len jeden." Mali by sme byť jedno s Ježišom a pohŕdať všetkým, čo je pominuteľné. Naše myšlienky musia byť nasmerované na nebo, lebo tam býva Ježiš.

Počas rekreácie sa azda nájde väčšmi ako kdekoľvek inde príležitosť posvätiť sa praktizovaním lásky. Keď chcete mať z toho úžitok, nechoďte tam s myšlienkami na svoj oddych, ale s úmyslom povzbudiť iných.

V skutočnosti som iba tým, čo si Boh o mne myslí.

Od istého času som sa ponúkla Ježišovi, že budem Jeho malou hračkou. Povedala som Mu, aby so mnou nezaobchádzal ako s drahou hračkou, ktorú si deti len obzerajú, ale neopovážia sa jej dotknúť, ale ako s malou bezcennou loptou, ktorú hodí na zem, kopne do nej, prepichne ju, nechá ju v kúte alebo si ju pritisne na srdce, ak Mu to robí radosť... Vypočul moju modlitbu... V Ríme Ježiš prebodol svoju malú hračku. Chcel vidieť, čo je v jej vnútri.

Skúša nás vo všetkom, čo je nám najdrahšie.

Pred cestou do Ríma som nepociťovala k tejto svätej (Cecílii) nijaký mimoriadny obdiv. Ale keď som videla jej dom zmenený na kostol, miesto jej mučeníctva (myslí sa tu kostol sv. Cecílie v Zátiberí), a keď som sa dozvedela, že bola ustanovená za kráľovnú tónov nie pre krásny hlas alebo hudobné nadanie, ale na pamiatku panenského chválospevu, ktorý zanôtila svojmu nebeskému Snúbencovi, skrytému na dne jej srdca, pocítila som k nej čosi viac ako údiv, naozaj priateľskú lásku... Stala sa mojou obľúbenou svätou, mojou osobnou dôverníčkou... Všetko ma na nej fascinovalo, najmä jej oddanosť a bezhraničná dôvera, ktoré ju uschopnili vnuknúť ducha panenskej čistoty dokonca aj takým ľuďom, ktorí túžili výlučne po radostiach tohto života...

Rada čítam životopisy svätých. Rozprávanie o ich hrdinských skutkoch rozohňuje moju odvahu a pobáda ma nasledovať ich.

Nedeľa Krista Kráľa - On, Kráľ kráľov sa tak znižuje, že Jeho tvár bola skrytá a nikto Ju nespoznal.

Keď si v tichosti splníme svoju povinnosť, nikto si to nevšimne. Naproti tomu nedostatky bijú do očí.

Nech ma veci tohto sveta nikdy nepomätú a nech nič nenaruší môj pokoj. Ježišu, prosím Ťa len o pokoj a o lásku, nekonečnú lásku, ktorá nemá iné hranice ako Teba... lásku, ktorá nie je viac mnou, ale Tebou, môj Ježišu.

Svätosť nepozostáva z toho alebo onoho cvičenia: spočíva v postoji srdca, ktorý nás v Božom náručí robí pokornými a malými, v ktorom si uvedomujeme svoju slabosť a dôverujeme až po opovážlivosť v Otcovu dobrotu.

Nezabúdajme na ľudí, ale zabúdajme pre nich na seba.

Po celý môj život ma dokonale chránil pod svojimi krídlami!

Opäť som si spomenula na slová chvály na adresu Judity: "Mužne si konala, tvoje srdce dostalo posilu" (Jdt 15, 11). Mnohí ľudia vravia: Ale ja nemám silu priniesť takú obeť! Keby len urobili to, čo ja: keby si dali veľkú námahu. Boh nikdy neodmietne prvú milosť, ktorá dáva odvahu k činom. Potom srdce zosilnie a kráčame od jedného víťazstva k druhému.

Cvičenie v cnosti sa mi stalo blahodarným a samozrejmým. Spočiatku moja tvár často prezrádzala boj. Ale tento dojem mizol stále viac a viac a zriekanie sa mi stalo už v prvom okamihu ľahkým. Ježiš to povedal: "Kto má, tomu sa pridá a bude mať hojne" (Mt 13, 12). Za verne prijatú milosť mi k nej pridal celú kopu iných.