Pražské Jezuliatko - príbeh dôvery a nežnosti

Vo veľmi ťažkých časoch pre Európu, poznačených vojnami a utrpením, založil cisár Ferdinand II. v roku 1620 v Prahe kláštor bosých karmelitánov. Čechy boli zdevastované: všade vládol hlad, chudoba a strach. Samotní karmelitáni mali sotva toľko, aby prežili.

V tomto meste žila hlboko veriaca žena, kňažná Polyxena z Lobkowicz. Keď videla núdzu rehoľníkov, rozhodla sa im darovať to najcennejšie, čo mala: malú sošku Ježiša, vysokú len 48 centimetrov. Predstavovala stojaceho Ježiša, ktorý jednou rukou žehná a druhou drží svet, ako znamenie, že všetko je v jeho rukách. Pri odovzdávaní sochy povedala niekoľko dojímavých slov: „Otcovia moji, odovzdávam vám to najcennejšie, čo na svete mám: ctite tohto Ježiška a nič vám nebude chýbať.“

Karmelitáni prijali sošku s veľkou láskou a umiestnili ju do svojej kaplnky. Medzi všetkými vynikal otec Cyril, ktorý sa stal skutočným apoštolom Ježiša dieťaťa. A čoskoro sa ukázalo, že sľub kňažnej bol pravdivý: keď ctili dieťa, kláštor nikdy nemal nedostatok toho, čo potreboval. Pomoc prichádzala nečakane a dôvera rástla.

Ale vojna sa vrátila. V roku 1631 Prahu obsadili nepriateľské vojská a karmelitáni museli utiecť. Kostol bol zničený, kláštor vyplienený a socha Dieťaťa Ježiša bola poškodená: zlomili jej ruky a hodili ju za oltár, kde zostala zabudnutá medzi troskami.

Nasledovali roky utrpenia a opustenosti. Až v roku 1637 sa vrátil otec Cyril. Pri prehľadávaní trosiek našiel Ježiška. Opatrne ho očistil, plačúc od dojatia, a opäť ho umiestnil na miesto, aby sa k nemu mohli bratia modliť. Od tej chvíle sa nepriateľ stiahol a kláštor začal opäť dostávať to, čo potreboval na život.

Jedného dňa, keď sa otec Cyril modlil, jasne počul tieto slová Dieťaťa: „Zľutujte sa nado mnou a ja sa zľutujem nad vami. Vráťte mi moje ruky a ja vám vrátim mier. Čím viac ma budete ctiť, tým viac vás budem žehnať.“

Otec vtedy pochopil, že socha stále nemá ruky. Hoci bol kláštor chudobný a mal mnoho ťažkostí, Dieťa bolo prozreteľnostne obnovené. A s tým sa vrátil mier, pomoc a nádej.

Od tej chvíle sa úcta k Pražskému Ježiškovi rozšírila po celom meste a aj za jeho hranicami. Chudobní i bohatí, chorí i zdraví prichádzali k Nemu s dôverou a všetci nachádzali útechu. V roku 1644 mu bola postavená vlastná kaplnka a v roku 1655 bol slávnostne korunovaný za kráľa zlatou korunou, ktorú mu daroval vďačný šľachtic.

Príbeh Pražského Ježiška nám pripomína niečo veľmi jednoduché a veľmi hlboké: Boh sa k nám približuje ako dieťa, malé, krehké, blízke. Nežiada veľkosť, len dôveru. A aj dnes v tichosti opakuje svoj sľub: „Čím viac ma budete ctiť, tým viac vás budem žehnať.“

Tereziánske ozveny