Myšlienky na mesiac August

Prosím Ťa, vezmi mi slobodu znepáčiť sa Ti. Ak niekedy zo slabosti padnem, nech ma čím skôr očistí Tvoj božský pohľad tým, že pohltí všetky moje nedokonalosti ako oheň, ktorý všetko pretvára.

Aká blahodarná je cesta lásky. Nepochybne, človek môže ťažko padnúť. Môže sa dopustiť neverností. Ale láska, ktorá vie zo všetkého vyťažiť dobro, rýchle strávi všetko, čo by sa Ježišovi nepáčilo a zanechá pokorný a hlboký pokoj na dne srdca.

Obdobie, v ktorom som sa venovala novickám, bolo pre mňa obdobím vojny, boja. Boh pracoval v môj prospech..., ja som pracovala pre Neho. Nikdy som tak nepokročila dopredu... Neusilovala som sa o to, aby ma milovali. Nestarala som sa o to, čo kto o mne hovorí alebo si myslí. Usilovala som sa len o jedno: uspokojiť Boha, a to bez želania zožať úrodu svojich námah. Hej, musíme siať okolo seba dobro a nestarať sa o to, či vyrastie. Pre nás práca, pre Ježiša úspech. Nesmieme sa zľaknúť boja, keď ide o dobro blížneho.

Ako často som bola počas vďakyvzdávaní vyrušovaná! Ale myslela som na to, že ľud nasledoval Pána, ktorý sa chcel utiahnuť do ústrania a On ich neposlal preč. Chcela som Ho napodobňovať.

Preto sa dáte tak ľahko vyviesť z rovnováhy, lebo si vopred neupokojíte srdce. Ak vás niekto rozčúli, najlepší prostriedok ako nájsť vnútorný pokoj je pomodliť sa za toho človeka.

Život je veľmi tajuplný. Nič nevieme... Nič nevidíme... A predsa nám Ježiš vyjavil to, čo ľudské oko nevidelo!... Hej, naše srdce už tuší, čo nemôže pochopiť, lebo niekedy nemáme primerané myšlienky na vyjadrenie toho „neviem čo“, ktoré pociťujeme v našej duši.

Pristupuj často k sv. prijímaniu, veľmi často. To je jediný liečivý prostriedok, ak chceš vyzdravieť.

Mala som šesť alebo sedem rokov, keď nás otecko vzal do Trouville. Nikdy nezabudnem, aký dojem urobilo na mňa more. Musela som ho neprestajne pozorovať. Jeho veľkosť, šum jeho vĺn, všetko mi rozprávalo o Božej veľkosti a moci.

Nemôžeme urobiť nič dobrého, keď hľadáme seba samých.

Láska môže nahradiť dlhý život. Ježiš nepozerá na čas, lebo v nebi čas nejestvuje. Pozerá iba na lásku.

Mám prázdne ruky. Všetko, čo mám, všetko, čo získam, je pre Cirkev a ľudí. Aj keby som sa dožila osemdesiatky, bola by som stále rovnako chudobná.

Počujme, čo nám hovorí Ježiš: „Poďte rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať vo vašom dome“ (Lk 19,5). Čo, Ježiš nás prosí, aby sme zišli dolu?... Kám máme ísť?... Ondrej a Ján sa pýtali nášho božského Spasiteľa: „Majster, kde bývaš?“ (Jn 1,39) a On im odpovedal: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky svoje hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť“ (MT 8,20). To je teda to, kam by sme mali zostúpiť, aby sme Ježišovi mohli slúžiť ako príbytok. Byť takí chudobní, že nemáme kde hlavu skloniť... Ježiš si praje, aby sme Ho prijali do našich sŕdc. Nepochybne sú už vyprázdnené od stvorení; ale cítim, že to moje ešte nie je celkom prázdne odo mňa samotnej, a preto mi Ježiš hovorí, že mám zostúpiť... On, Kráľ Kráľov sa tak znižuje, že Jeho tvár bola skrytá a nikto Ju nespoznal... Aj ja chcem skryť svoju tvár... Ježiš si praje, aby sme Ho prijali do našich sŕdc. 

Predovšetkým tieto slová boli pre mňa plné svetla: Zadržme slovo, ktoré by nás mohlo postaviť do popredia.

Ako veľmi odporuje Ježišovo učenie prirodzeným pohnútkam! Bez podpory jeho milosti by bolo nielen nemožné praktizovať ho, ale by nebolo ani zrozumiteľné.

Určite mnohí vedia, že Panna Mária je Kráľovná neba a zeme. Ale ona je skôr Matkou ako Kráľovnou. Ani by sa nemalo tvrdiť (ako som to často počula), že na základe svojich privilégií stavia do tieňa slávu všetkých svätých tak, ako keď pri vychádzajúcom slnku miznú hviezdy. Bože môj, čo sú to za reči! Matka, ktorá necháva miznúť slávu svojich detí! Ja si myslím, že slávy vyvolených ešte zväčšuje!

Nachádzala som tisícoraké dôvody, aby som povolila svojej povahe. Aká som teraz šťastná, že som sa od začiatku rehoľného života toho zriekla. Už požívam odmenu sľúbenú tým, čo odhodlane bojujú. Nemám viac pocit, že si musím odoprieť všetky potešenia srdca, lebo moje srdce upevnil ten, ktorého jediného chcem milovať. Šťastná vidím, ako sa srdce rozširuje, keď ho miluje, a že môže darovať neporovnateľne väčšiu lásku tým, čo sú mu drahí, ako keby sa upriamilo na sebeckú a neplodnú lásku.

Boh nevzbudzuje nijaké želania, ktoré by nechcel splniť.

Preťažený človek, ktorý má migrénu alebo duševne trpí, ak vykoná čo len polovicu svojej práce, urobí viac ako iný, zdravý na tele a na duši, ktorý ju vykoná úplne. Preto náš úsudok o blížnom musí byť vždy priaznivý. Musíme vždy prijímať dobro, musíme vždy odpúšťať. A keby sme na to nemali jediný dôvod, ešte nám ostáva možnosť povedať si: táto osoba zjavne nemá pravdu, ale si to neuvedomuje.

Ostaň vo mne ako vo svätostánku.

19. augusta 1897 – Teréziino posledné sväté prijímanie

Hovoríte, že chcete byť dobrá k dobrým, priateľská k priateľským. Ale len čo vám niekto protirečí, ste celá bez seba. V tom sa podobáte pohanom, o ktorých je reč v evanjeliu. Naopak: „Robte dobre tým, čo vás nenávidia, modlite sa za tých, čo vás potupujú“ (porov. Lk 6,27-28). Byť dobrý k tým, ktorí nám robia dobre, to je ľudská múdrosť, ale pred Bohom nie je ničím.

Chcem, aby moje myšlienky boli vždy poznačené priazňou, lebo Ježiš povedal: „Neodsudzujte a nebudete odsúdení!“(porov. Lk 6,37).

Posledné slová, ktoré Terézia zoslabnutou rukou napísala na rub obrázka „Našej víťaznej Panej“: Ó, Mária, keby som bola kráľovnou neba a Ty Teréziou, tak by som chcela byť Teréziou, aby si ty bola Kráľovnou neba! (8. september 1897)

Samoľúbosť sa tak ľahko vkradne do srdca.

Som si istá, že náš Pán apoštolom slovom a viditeľnou prítomnosťou nepovedal viac ako to, čo hovorí nám vnuknutiami svojej milosti.

Srdce, ktoré sa daruje Bohu, nestratí svoje prirodzenú nežnosť. Naopak, táto nežnosť rastie tým viac, čím je čistejšia a božskejšia.

Boh chce, aby som bojovala až do smrti.

Boh vás volá, aby ste sa k nemu pozdvihli výťahom lásky a nie vystupovali po namáhavých schodoch strachu... Čoskoro poviete so sv. Augustínom: „Láska je závažie, ktoré ma ťahá nahor„ (Vyznania 13, 9).

Boh mi dal otca a matku, ktorí boli hodnejší neba ako zeme.

28. augusta 1877 zomiera Teréziina matka.

Aké jemnocitné je srdce matky, vyjadruje svoju nežnosť v tisícich predvídavých službách, na ktorých by nikto ani len nepomyslel.

Niekedy sa cítim sama, taká osamelá. Ako v časoch, keď som navštevovala internátnu školu. Smutná, chorá som sa prechádzala po veľkom dvore a opakovala som si slová, ktoré dávali môjmu srdcu stále nový pokoj a silu: Život je loďou, ale nie je tvojím domovom... Keď som bola celkom malá, dodávali mi tieto slová odvahu. Napriek rokom, ktoré vymazali mnohé dojmy detskej nábožnosti, dodnes ma potešuje tento obraz lode a pomáha mi znášať vyhnanstvo...

Cítim, že keď som láskyplná, koná vo mne sám Ježiš. Čím viac som s ním zjednotená, tým viac milujem všetky svoje sestry. Keď chcem túto lásku zväčšiť, predovšetkým keď sa zlý duch pokúša klásť mi pred oči chyby tej alebo onej sestry, ktorá mi je menej sympatická, rýchle si pripomeniem jej dobré stránky. Keď som ju videla padnúť, poviem si, že mohla dosiahnuť veľký počet víťazstiev, ktoré pokorne skrýva, a že aj to, čo sa mi zdá chybné, môže byť vzhľadom na jej vnútorný úmysel úkonom cnosti. Nemám problém presvedčiť sa o tom, lebo jedného dňa som zažila malú skúsenosť, ktorá mi bola dôkazom, že nikdy nemáme súdiť.