Myšlienky na mesiac July

Iba modlitbou a obetou môžeme byť Cirkvi užitoční.

Modlím sa Zdravas Mária... Zvykla som si robiť to vždy, keď sa púšťam do práce.

Porovnávala som dušpastierov s dobrými zrkadlami, ktoré odrážajú Ježiša v srdciach.

Oddanosť a dôvera v Boha sa živia obetou.

Apoštoli apoštolov sa rodia v modlitbe a v obete.

Prineste Bohu obetu, že nikdy nebudete zbierať plody.

Vôbec nie som nešťastná. Boh mi dáva presne to, čo dokážem uniesť.

Ako ľahko môžeme stratiť odvahu, keď sme veľmi chorí!... Zreteľne cítim, že by som bola stratila odvahu, keby som nemala vieru, alebo lepšie, keby som nemilovala Boha.

Pri chorých musíme byť radostní. Nesmieme bedákať ako tí, čo nemajú nijakú nádej.

Keby som nemala vieru, nikdy by som nemohla zniesť toľké bolesti.

Osláv svoju nesmrteľnú Cirkev. Nebuď hluchý, Ježišu, na moje úpenlivé prosby. Ja, jej dieťa, sa za ňu obetujem. Žijem z lásky!

Ponižovania ma posilnili; áno, tešila som sa zakaždým, keď ma ponížili.

Treba urobiť všetko, čo je v našich silách: dávať bez počítania, stále upúšťať od seba, slovom, dokazovať lásku všetkými tými malými skutkami, ktorých sme schopní. Pretože všetko toto je len maličkosť – keď sme dali všetko, čo sme mysleli, že musíme dať – treba si priznať, že sme „neužitoční sluhovia“ (Lk 17, 10), a predsa dúfať, že Boh nám z milosti dá všetko, po čom túžime. Toto je nádej malých duší, ktoré „bežia“ po ceste detstva. Hovorím „bežia“ a nie „oddychujú“ na nej.

Keď sa pripravíme na čisté a s ničím nepomiešané utrpenie, potom aj tá najmenšia radosť sa zmení na neočakávané prekvapenie. A okrem toho... utrpenie samo sa stane najväčšou radosťou, keď ho hľadáme ako najdrahocennejší poklad.

Keď som raz v nedeľu rozjímala o našom Pánovi na kríži, zasiahla ma krv, ktorá stekala z jednej Jeho ruky... Rozhodla som sa v duchu zotrvať pri päte kríža... Výkrik Ježiša na kríži sa ustavične ozýval v mojom srdci: "Žíznim!" Tieto slová prebudili vo mne neznámu a veľmi živú túžbu... Sama som cítila, ako ma stravuje smäd po dušiach... Aby rozohnil moju horlivosť, Boh mi dal najavo, že sa mu moje želanie páči. - Dopočula som sa o veľkom zločincovi, odsúdenom na srmť pre hrozný zločin. Všetko nasvedčovalo tomu, že zomrie bez pokánia. Za každú cenu som chcela zabrániť, aby sa zrútil do pekla. Použila som na to všetky mysliteľné prostriedky...

Dostala som vyprosovaný "znak" a týmto znakom bol verný obraz milostí, ktorými ma Ježiš obdaroval, aby ma povzbudil v modlitbe za hriešnikov... Od tejto jedinečnej milosti rástla vo mne každým dňom túžba zachraňovať ľudí pre večnú spásu. Zdalo sa mi, že počujem Ježiša prihovárať sa mi ako kedysi Samaritánke: "Daj sa mi napiť!" (Jn 4,7).

Pretože som sa nemohla stať misionárkou skutkov, chcela som ňou byť láskou a pokáním.

Keby ani Boh – čo je nemožné – nevidel moje dobré skutky, nebola by som vôbec rozladená. Tak veľmi Ho milujem, že Mu chcem robiť radosť aj vtedy, keby nevedel, že je odo mňa. Ak to vie a vidí, má povinnosť „odplatiť mi to“. Túto námahu by som Mu chcela ušetriť.

Boh chcel, aby som priniesla obetu. Urobila som to. Nato som... uprostred bolesti zakúsila pokoj.

... ustavične pozerať do Božej tváre, stratiť sa v nekonečnom oceáne lásky.

Boh chce, aby som sa Mu oddala ako celkom malé dieťa, ktoré si nerobí starosti, čo s ním urobia.

Predovšetkým napodobňujem Magdalénino správanie. Fascinuje ma jej obdivuhodná alebo skôr milujúca odvaha, ktorá obšťastňuje Ježiša. Hej, cítim, že aj keby som mala na svedomí všetky hriechy, aké len možno spáchať, išla by som k Ježišovi so srdcom plným ľútosti a hodila by som sa Mu do náručia. Lebo viem, ako veľmi miluje márnotratného syna, ktorý sa k Nemu vráti. Nie preto, že ma Boh vo svojom prozreteľnom milosrdenstve zachánil pred smrteľným hriechom, dvíha ma k Nemu dôvera a láska.

Tvoja svätá vôľa je mojím pokojom, jediným mojím šťastím.

Boh mi hovorí: „Dávaj, dávaj znova a znova, a nestaraj sa o výsledok.“

Už dávno nepatrím sebe. Som vydaná napospas Ježišovi. Môže teda robiť so mnou všetko, čo sa Mu zapáči.

Tá tichá radosť, ktorú dáva obeta!

Tých, ktorí sú Mu najdrahší, oberá o všetko... Rád im ukazuje ich ničotu a svoju moc.

So zreteľom na otca: Stačilo, aby som naňho pozrela a vedela som, ako sa modlia svätí.

Láskou zapálený človek nemôže byť nečinný. Istotne sedí pri Ježišových nohách ako sv. Magdaléna. Načúva Jeho slovu, ktoré oblažuje a nadchýňa. Zdá sa, že nič nedáva, a predsa dáva viac ako Marta, ktorá sa stará o mnohé veci a chce, aby ju sestra v tom napodobňovala. Ježiš nekarhá Martine práce; týmto prácam sa po celý život pokorne podrobovala Jeho božská Matka, lebo musela pripravovať jedlo pre svätú Rodinu. Chcel napomenúť iba nepokoj svojej horlivej hostiteľky.

29. júl 1894 Terézii zomiera otec.

Aké krásne je naše náboženstvo. Namiesto toho, aby obmedzovalo srdcia – ako si myslí svet – dvíha ich a uschopňuje milovať, milovať takmer nekonečnou láskou, lebo má pokračovať po tomto smrteľnom živote, ktorý sme dostali len preto, aby sme dosiahli nebeskú vlasť, kde opäť nájdeme ľudí, ktorých sme milovali na zemi.

Tie tri roky ockovho utrpenia sa mi zdali najmilšie a najplodnejšie v celom mojom živote. Nezamenila by som ich za všetky extázy a zjavenia svätých.