Príčina našej radosti

Rozjímaním nad invokáciou „Príčina našej radosti“ z loretánskych litánií sa chceme v týchto májových dňoch poďakovať Pánovi za milosti, ktoré nám udelil a udeľuje skrze svoju a našu Matku Máriu.  

Príčina našej radosti

Predstavme si seba v nebi, pred Matkou Božou, medzi anjelmi a zástupmi svätých, ktorí v radosti plesajú okolo jej trónu. Prosme Pána o milosť, aby Panna Mária bola príčinou radosti už tu na zemi.

Ak by sme sa mladej matky, ktorá v zápale lásky objíma, bozkáva a mnohorakými nežnosťami zahŕňa svoje dieťa opýtali, prečo sa tak teší svojmu dieťatku, s istotou by odpovedala, že na prvom mieste preto, lebo je jej a potom preto, lebo je také krásne a jej láska je ním opätovaná. V takom istom vzťahu sme aj my s Matkou Božou. Panna Mária je naša, každý z nás tak o nej môže povedať: je moja. Veď v nebi práve to bude najväčším šťastím, že tam si všetci všetko a všetkých privlastnia a budú privlastňovať. Tam, vo vlastnom slova zmysle budem môcť povedať, že môj je Pán Boh, môj je Ježiš, moja je Matka Božia, moji sú svätí a anjeli, tak spolu ako aj každého zvlášť. V tomto šťastí môžem mať účasť už tu na zemi natoľko, nakoľko ich milujem. Ak nie sú moji, za to nebešťania nemôžu. Oni sú mi vždy pripravení patriť. Tu na zemi v pozemských záležitostiach je veľký rozdiel vo význame mojetvoje. Za normálnych okolností veľa patrí iným a málo patrí mne. V tomto zmysle sa rehoľník nemá čo sťažovať. Lebo hoci právne mu nič nepatrí, jeho je rehoľa, jeho je skrze bratskú lásku spoločenstvo, v ktorom žije. V milujúcej rodine sa šťastie prejavuje v tom, že každý člen rodiny si prisvojuje toho druhého. Veľkú hodnotu na zemi má aj kruh priateľov. Avšak tieto vzťahy dokážu človeka urobiť šťastným len na určitý čas, lebo inštinktívne cíti, že to pozemské moje je viac – menej fikciou, predstavou a neobstojí v skúške okrem materinskej lásky. Aj tá však vie naplniť človeka len v detstve. Slovom, tak naozaj, človek má na tomto svete veľmi málo vecí, na ktoré by mohol povedať, že sú jeho. Nehovoríme tu o peniazoch ani o majetku: tieto dokážu len omámiť a vzbudiť bludné sny, ale nedokážu dať šťastie. Smrťou sa končia tieto veci. Takže – človek je na zemi veľmi chudobný. Chudobný v tom zmysle, že nemá nič. A ešte dobre, ak o tom vie!

Naproti tomu Panna Mária nielenže môže byť mojou, ale aj chce byť mojou. V najužšom slova zmysle to ona vystiera ku mne svoje ruky, aby ma s láskou privinula k svojmu materinskému srdcu. Jej láska všetko vynahradzuje, vedie k Ježišovi a k Pánu Bohu, a už teraz ma robí účastným v predchuti nebeského šťastia. Táto materinská láska nepodlieha žiadnej osobnej zmene a neovplyvňuje ju ani vek, ani choroba. Tu na zemi starnúca, chorá, a z toho vyplývajúca nervózna a reptajúca mama je veľakrát na ťarchu aj pre svoje vlastné deti. Ako veľmi sa zmenila, než keď pred tridsiatimi – štyridsiatimi rokmi objímala, bozkávala a rozmaznávala svoje prvé dieťa! Teraz je na nepoznanie. Naproti tomu moja Matka Božia nestarne; nikdy sa neuzatvára s horkosťou do seba; vždy je celá moja, tak ako za detstva, tak aj na sklonku života. Ona nikdy nebude vráskavá, jej mimika tváre nikdy nebude kyslá. Ona je vždy dokonale krásna. „Celá si krásna, moja milá – hovorí o nej Pieseň piesní – žiadnej škvrny niet na Tebe.“ Akože by nemala byť príčinou mojej radosti?

Predstavme si šťastnú rodinu vo vianočný večer! Otvárajú sa dvere a deti vbehnú do izby, kde je vianočný stromček, zastavia sa pred ním ohromené pri žiare farebných svetiel a na niekoľko okamihov stratia reč. Potom vybuchnú veľkou radosťou a každé z detí si s nadšením prezerá darček, ktorý mu priniesol Ježiško. Mama, ktorá im s veľkým sebazaprením, prácou a obetou zadovážila túto radosť, chodí pomedzi nich a vychutnáva radosť svojich detí. Áno, darček, aj keď má malú hodnotu spôsobuje radosť, lebo je prejavom lásky. Keď je človek na tom tak s pozemskými darčekmi, ktoré majú pominuteľnú hodnotu, potom čo povieme na dary od Presvätej Bohorodičky. Veď ona je rozdávateľkou milostí, ktoré nám pomáhajú k večnej blaženosti, a už tu na zemi zabezpečujú najväčšiu nádheru a duševný pokoj! Ak tomu vianočnému stromčeku väčšiu hodnotu dá tá okolnosť, že ho matka ťažkou prácou svojich rúk zadovážila a obetovala sa kvôli nemu, len aby dala deťom trochu radosti, čo povieme potom na dary od Matky Božej, za ktoré pretrpela na Golgote v tieni kríža najstrašnejšie mučeníctvo?! To sa dozvieme až vo večnosti, koľko sme od nej dostali a ako veľmi bola ona príčinou našich dočasných a večných radostí. Len viera v nás prebúdza vedomie darov, lebo veď milosti nevidíme; a ak sa pripájame k službe Matky Božej, vtedy skutočne cítime, ako nás zahŕňa svojimi darmi. Tak už viac nepokladáme za náhodu, ak sa medzi tŕním neustále priplietajú ruže. Vieme, komu za ne vďačíme. Vieme, kto je príčinou našej radosti.      

Zdroj: Szeghy Ernȍ OCD: Örömünk oka, Elmélkedések a lorettói litániáról; preložila: sr. Dominika Szeghyová CSCIJ