Mária v živote Karmelu

Mesiac máj je mesiacom Panny Márie. V ňom si pripomíname aj deň matiek, v ktorom ďakujeme Bohu za naše mamy. Pri loretánskych litániách a rozjímaniach ďakujeme Pánovi, že nám dal svoju Matku, aby bola aj našou Matkou. Ďakujeme, že smieme byť tiež jej deťmi. Je našou Matkou, Kráľovnou, Ochrankyňou a Orodovníčkou.

Mariánska úcta má hlboké korene v Božom Slove a má pevný základ v pravdách kresťanskej náuky. Mariánsky kult má svoj počiatok

v Palestíne, najmä v Nazarete, Betleheme a Jeruzaleme, kde žila Mária – Božia Matka.

Matka nikdy nezomiera. To je jedna z najkrajších ľudských skúseností. Naše pozemské matky, neraz dávno mŕtve, nás sprevádzajú celý život. Sú pri nás na starých fotografiách, v milých spomienkach, prchavých pocitoch tepla a prijatia z detských čias. Vždy zostávajú  a stále vychovávajú.

Taká je aj Matka Spasiteľa, žena, ktorá zažila materstvo jediné svojho druhu. Cirkev ju postupne objavuje a vyvádza spoza závesu mlčania Nazareta, aby sa dnes objavovala ako verný spoločník človeka na jeho krivolakých cestách pozemského života. Kristus zanechal tak jednotlivcom ako aj celým spoločenstvám pozvanie: vezmite si Máriu k sebe, milujte a nasledujte ju. Ona vám na výmenu odovzdá dar osobitnej materinskej lásky.

Táto skúsenosť sa podieľala na tvorbe početných reholí a ich duchovnosti, v ktorej sa odvolávajú na Máriu ako na dokonalý vzor nasledovania Krista, prijímajú ju za patrónku, ale súčasne vtláčajú Máriin znak do svojich vlastných tradícií, miest a čias. Dejiny a duchovnosť jednotlivých rehoľných rodín, ako aj karmelitánskeho spoločenstva, zachytávajú zápis týchto neopakovateľných vzťahov.

Mariánskosť Karmelu je obrovskou živou knihou, ktorej prvé historické strany sa začínajú písať v 13. storočí v Palestíne a ďalšie sa postupne stále zapisujú. Sú to dejiny zápasov povolaného človeka o blízkosť s tým, čo je v Bohu materské a nepoškvrnené. Sú to snahy o odovzdanosť v situácii, keď človek stojí nad brehom rieky nemožnosti a zdanlivej neriešiteľnosti ťažkých situácií, keď sa na život pozeráme z hranice nádeje aj rezignácie. Sú to dejiny stále otvorené, obohatené každým novým karmelitánskym pokolením. Vyznačujú sa istou zvláštnosťou, vyplývajúcou z kontemplatívneho povolania Karmelu, ktoré ho hlbšie spája s Máriou žijúcou neustálou kontempláciou Trojice.

Stopy mariánskej tradície byzantských pustovníkov, prežívanej v hlbokom tichu a ústraní, ďaleko od hluku miest, sú prelúdiom predpovedajúcim oficiálny kult Matky Božej na pahorkoch Karmelu. Božia prozreteľnosť vložila počiatky karmelitánskeho rádu do predtým pripravenej duchovnej tradície tohto miesta, a jeho dve hlavné črty, kult Márie a Eliáša, sa stali stĺpmi celej duchovnej tradície a kultúry Karmelu.

Keď medzi rokmi 1206 a 1214 dostali prví karmelitáni regulu, verejne ohlasujú vznik nového rádu. Zdôrazňujú pritom, že oni sami, ako aj svätý vrch, patria Márii. Konštatujú, že „tam postavili kostol zasvätený a na počesť preblahoslavenej Panny Márie, ktorú si zvolili za svoju patrónku a od ktorej, vďaka apoštolskému privilégiu, odvodzujú svoj názov: bratia preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel“.

Najstaršia historická správa o počiatkoch karmelitánskeho mariánskeho kultu pochádza od franského pútnika, ktorý v roku 1231 písal vo svojej kronike z ciest po Svätej zemi: „Na úbočí tej istej hory (Karmel) sa nachádza krásne a výnimočné miesto s kostolom Matky Božej“. Nie je vylúčené, že keď do neho vošiel, zbadal v pološere zapĺňajúcom jeho vnútro ikonu Márie, ktorá mu prezradila tajomstvo navštíveného miesta. Nie je dielom náhody, že jedným z najstarších kultových karmelitánskych obrazov, zachovaných do našich čias, je ikona Márie, Matky a Pani Karmelu s palestínskym rodokmeňom. Aspoň tak to podáva tradícia.

Prvotná karmelitánska regula vyžadovala, aby sa v srdci pustovne nachádzal kostol - miesto spoločnej bratskej modlitby. Ide o ústredný bod, kam sa schádzali všetci zo svojich jaskýň. Tam prinášajú každodenné práce, zápasy a duchovný boj. Tam, v centre karmelitánskej lavry na nich čaká Mária. Je to výrečný znak mariánskeho života rádu pri jeho počiatkoch - pustovníci sa zhromažďujú okolo Ženy, aby sa od nej učili prebývať v rozhovore s Bohom.

Po tom, čo si Máriu vyvolili za svoju Pani a majiteľku pustovne, pustovníci vzťahovali na ňu všetko, čo mali pahorky najcennejšie. Krásu, samotu, ticho a vznešenosť Karmelu, vedúce ich duše ku kontemplácii Boha, verne opisovali tajomstvá jej života a krásu jej vnútra. „Keď Izaiáš ohlasoval Vtelenie Krista - píše jeden z dávnych autorov - sľúbil, že sa narodí z Panny, ktorá bude vlastniť krásu Karmelu. Izaiáš teda o nej hovorí: «Teš sa, pláň a pustatina, plesaj púšť, a rozkvitni sťa jesienka! Prekvitať bude a plesať, áno, zaplesá, zajasá, bude jej daný skvost Libanonu, nádhera Karmelu a Sárona» (35, 1-2). Krása Karmelu jej bola daná, keď ju zahalila moc Najvyššieho, aby bola plodnou bez poškvrny“. Príroda bola zrkadlom, v ktorom sa odrážala ich Pani. Táto prirodzená symbolika prírody bola v ráde najstarším spôsobom rozprávania o Márii a slovné spojenia „Kvet Karmelu“ a „Úrodná vinica“, ktorými sa pustovníci obracali na svoju Pani, siahajú až k samým počiatkom karmelitánskeho spoločenstva.

Keď pozorujeme rozvoj karmelitánskych vzťahov s Máriou, zisťujeme, že sa vyvíjajú - rovnako na dejinnej úrovni, ako aj v teologických úvahách - smerom k čoraz dokonalejšiemu odovzdaniu sa Ježišovej Matke. Karmel nevyriekol formulu, že žije „pre Máriu, v Márii, s Máriou a skrze Máriu“ hneď, predsa však spôsob, aký k nej počas stáročí pristupoval, priviedol ho práve k takej formulácii.

Karmel nepestoval mariológiu výlučne ako teologickú disciplínu. O Máriu sa nezaujímal iba po stránke teoretických vedomostí. Od samého počiatku mal záujem o jej osobu praktický charakter a išlo o záležitosť jeho totožnosti. Mariológia je pre Karmel niečím viac než vedecké poznatky o nej - to je tajomstvo ako si ju „vziať k sebe“ (Mt 1, 20), a teda záležitosť kvality karmelitánskeho života, záležitosť realizácie charizmy zverenej rádu.

Karmelitánska mariánska predstavivosť je duchovný a historický priestor rádu, v ktorom došlo k jeho spojeniu s Ježišovou Matkou. Toto spojenie naberalo rôzne formy, pričom zrodilo štyri predstavy o Márii: ako Patrónky, čiže Pani miesta (XIII. a XIV. st.), Matky (XIV.st.), Sestry a Panny čistého srdca (XV. st.). Samozrejme, nejde tu o samotné pojmy, lebo tie sú predsa univerzálne, ale o obsah, aký v nich karmelitáni nachádzali.

Obľúbenou témou je (....) epizóda zo života biblického proroka Eliáša, ktorého rád považuje za svojho duchovného otca. Prorok kľačí na pahorkoch Karmelu a modlí sa o dážď pre pôdu odumierajúcu po dlhom období sucha. Práve vtedy vidí obláčik dvíhajúci sa z mora, ktorý sa zväčšuje a onedlho prináša životodarný dážď.

Eliášov oblak urobil v Karmeli prvých storočí neobvyklú kariéru. Bol spôsobom ako rozprávať o privilégiu Máriinho Nepoškvrneného počatia a tajomstvách duchovného života. Na obrazoch dostáva často tvar ženy. „Keď Eliášov sluha uzrel malý oblak vznášajúci sa nad morom - písal anonymný karmelitán - Boh Eliášovi zjavil, že isté dieťa, preblahoslavená Mária, ktorú oblak symbolizuje, sa narodí z hriešnej ľudskej prirodzenosti, skrytej v symbole mora. Toto dieťa bude od svojho počatia oslobodené od každej poškvrny hriechu, tak ako oblak, ktorý síce povstáva, pravdu povediac, z kalného mora, ale je pozbavený každej špiny. Hoci na začiatku má takú istú prirodzenosť ako more, napriek tomu má sám osebe iné črty a vlastnosti: voda je ťažká a kalná, oblak zasa celkom čistá para. Tak isto každé ľudské bytie. Ľudská prirodzenosť je od počatia ako more; je tak zaťažená špinou hriechu a zotročená nedokonalosťou, že musí vyznať: «Lebo moje viny mi prerástli nad hlavu, tlačia ma ako ťažké bremeno» (Ž 38, 5). Požehnaná Mária sa vo svojom počatí odlišovala od tohto mora. V jej počatí ju nezaťažovala žiadna špina hriechu, ale vďaka ochrane pred hriechom bola ľahká ako oblak a čistá plnosťou darov. Ona bola oblakom, o ktorom písal Mojžiš: «A ukázala sa im Jahveho sláva v oblaku» (Ex 16, 10)“.

Keďže Mária žije v srdci Karmelu, zaberá privilegované miesto v srdciach a svedectve tých, ktorí ho tvoria. Hoci jednotlivé pokolenia s rôznou intenzitou skúmali svet jeho nepoškvrneného tajomstva, aj tak zostáva stálou veľkosťou určujúcou životný rytmus karmelitánskeho spoločenstva.

Najväčším darom Márie karmelitánskych myšlienok a dejín je to, že pred nami odhaľuje veľa tajomstiev Trojjediného Boha a vedie nás k hlbokému, detskému vzťahu s ním.

Na horizonte nášho života sa Mária objavuje vždy prvá, ako úsvit, ktorý nás zobúdza, aby oznámil príchod pravého Svetla. Ona v sebe zjavuje najnežnejšiu strunu Otcovho Srdca, ktorá sa rozochvieva materskou starostlivosťou o každého človeka. Hovorí nám, že v Synovi z nej zrodenom Boh miluje ľudstvo nepochopiteľnou láskou; že každý sa prostredníctvom nej môže stretnúť s Bohom ako syn a dcéra so svojím rodičom. Tiež hovorí, že ak má byť láska pravdivá, musí byť náročná. V živote treba súhlasiť aj s utrpením, lebo je nutné, aby sa objavili ľudia duchovne zrelí a pekní. Sama je toho príkladom. Treba však dúfať, pravdivo, hlboko, s detskou jednoduchosťou. Pri nej to, čo sa zdá  po ľudsky neprekonateľné, otvára pred nami dvere neočakávaných možností.

Zdroj: Jerzy Zieliński OCD, Maryja w życiu Karmelu, preložil br. Stano Jaloviar OCD

 Ponúkame vám loretánske litánie v podaní našich sestier z Poľska, z Afriky..... v poľštine :) 

https://youtu.be/5AGNcZvxzPM