Slávnosť všetkých svätých

Cirkev už po stáročia spája s touto slávnosťou nádej na vzkriesenie. Je to deň radosti, a nie strachu. Pre iných je smrť realitou, ktorú treba prijať. Po vzkriesení Krista sa nachádzame na ceste do večného mesta, kde nás očakáva blaženosť všetkých tých, ktorí boli Pánom oslávení. To má byť zmyslom Slávnosti všetkých svätých.
Začiatky slávenia sviatku Všetkých svätých nás vedú až do 4. storočia po Kristovi. Svätý Efrém Sýrsky (306 - 373) a sv. Ján Zlatoústy (354 - 407) už poznajú sviatok všetkých svätých mučeníkov, ktorý sa slávil 13. 

mája, prípadne na prvú nedeľu po Turícach. Ešte aj v dnešnom gréckom kalendári sa táto nedeľa volá Nedeľa svätých.

Slávnosť všetkých svätých sa prvýkrát slávil v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, tzv. Pantheon a zasvätil ho Preblahoslavenej Panne Márii, vždy Panne a všetkým svätým mučeníkov. Pápež Gregor III. (731-741) zmenil slávenie Všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých.
Prvého novembra sa sviatok Všetkých svätých (už nielen mučeníkov) začal sláviť v 8. storočí, najprv v Írsku, potom v Anglicku. Pápež Gregor IV. (827-844) rozšíril sviatok na celú cirkev. Veriaci si v tento deň pripomínajú aj svätých, ktorí nemajú miesto v kalendári alebo nie sú oficiálne vyhlásení za svätých.

Z Rečí svätého opáta Bernarda

(Sermo 2: Opera omnia, Edit. Cisterc. 5 [1958], 364-368)

Ponáhľajme sa za bratmi, ktorí na nás čakajú

Načože je svätým naša chvála, načo naša oslava, načo aj táto naša slávnosť? Načo sú pozemské pocty tým, ktorých podľa pravdivého Synovho prísľubu poctil nebeský Otec? Načo sú im naše chválospevy? Svätí nepotrebujú naše pocty, ani z našej nábožnosti nič nemajú. A že uctievame ich pamiatku, to je v každom prípade v našom záujme, nie v ich. Ja cítim, priznávam sa, že sa pri tejto spomienke rozpaľuje vo mne silná túžba.
A prvá túžba, ktorú v nás vyvoláva alebo zosilňuje spomienka na svätých, je tešiť sa ich milej spoločnosti a zaslúžiť si byť spoluobčanmi a spoločníkmi blažených duchov, pripojiť sa k zástupu patriarchov, šíkom prorokov, senátu apoštolov, početnej armáde mučeníkov, zborom vyznávačov a chórom panien a konečne zhromaždiť sa a radovať sa v spoločenstve všetkých svätých. Ono spoločenstvo prvorodených nás očakáva, a my nedbáme. Túžia po nás svätí, a my si to nevážime. Čakajú na nás spravodliví, a my si to nevšímame.
Prebuďme sa už, bratia! Vstaňme z mŕtvych s Kristom! Hľadajme, čo je hore, myslime na to, čo je hore. Túžme po tých, ktorí túžia po nás. Ponáhľajme sa za tými, čo nás očakávajú, so zápalom ducha sa vydajme za tými, čo na nás čakajú. A máme túžiť nielen po spoločenstve svätých, ale aj po ich šťastí. Keď túžime po ich prítomnosti, máme sa horlivým úsilím uchádzať aj o ich slávu. Lebo táto ctižiadostivosť nie je škodlivá a dychtenie za touto slávou nie je nijako nebezpečné.
A toto je druhá túžba, ktorú v nás vyvoláva spomienka na svätých, aby sa aj nám zjavil Kristus, náš život, ako im, a aby sme sa aj my zjavili s ním v sláve. Lebo nateraz sa nám naša hlava predstavuje nie aká je, ale akou sa pre nás stala; nie ovenčená slávou, ale zovrená tŕňmi našich hriechov. Nech sa úd pod tŕním korunovanou hlavou hanbí žiť v prepychu, lebo doteraz mu nebol nijaký purpur na slávu, ale na posmech. A keď príde Kristus, keď sa už nebude zvestovať jeho smrť, aby sme vedeli, že sme aj my zomreli a náš život je ukrytý s ním. Hlava sa zjaví v sláve a s ňou zažiaria oslávené údy; keď totiž pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným slávnej hlave, ktorou je on.
Po tejto sláve teda dychtime celou a spoľahlivou ctižiadosťou. Nuž teda, aby sme v ňu mohli dúfať a robiť si vyhliadky na toľkú blaženosť, veľmi potrebujeme aj príhovory svätých, aby sme na ich orodovanie dostali to, čo nedosiahneme svojimi schopnosťami.

 

Vyhľadávanie

Prihlásenie