Slávnosť Panny Márie Karmelskej

16. júl – slávnosť Preblahoslavenej Panny Márie z hory Karmel

Na Slovensku sa väčšinou používa ľudový názov Panny Márie Karmelskej alebo Škapuliarskej. Tento sviatok sa teší veľkej úcte veriacich už po stáročia. Dosvedčujú to aj mnohé pútnické miesta na Slovensku: Gaboltov (17. Stor.), Stropkov (r. 1754), Humenné, Streda nad Bodrogom, Tulčík, Veľký Šariš, Topoľčianky (17. Stor.), Banská Belá, Hontianske Nemce, Domaniža (r. 1791), Bôrka, Spišská Nová Ves – Šulerloch, Trstená, Korytárky, Nitrianske Pravno, Žarnovica, Žiar nad Hronom... Pri niektorých pútnických miestach vznikli aj Bratstvá Panny Márie Škapuliarskej, ktoré sa rozvíjajú aj v iných mestách a obciach.

Hnedý škapuliar

Znakom mariánskej karmelitánskej duchovnosti je škapuliar- vrchná časť habitu s otvorom uprostred. Kladie sa cez hlavu. Jeden pruh látky  splýva na plecia a druhý na hruď. Latinské slovo scapulae označuje plecia, ramená, chrbát. V karmelitánskej tradícii vyjadruje zasvätenie sa Márii, snahu, aby sme prijali odev od nej, dôveru v jej materskú lásku a túžbu, aby sme, tak ako ona, slúžili blížnym.

Škapuliar sa ako Máriin odev objavuje v období, ktoré bolo pre karmelitánov ťažké. Začiatky rádu mali ďaleko od vytúženej stability. Rád bol v novom európskom prostredí málo známy, cirkevná hierarchia ako aj iné rehoľné spoločenstvá mu celkom nedôverovali a preto sa ocitol pred bezodnou priepasťou. V takejto situácii bohabojný generál rádu, anglický karmelitán Šimon Stock prosí Máriu, aby zachránila jej zasvätený rád. Prosí, aby ho Cirkev plne uznala a určila mu miesto v jeho spoločenstve. Tradícia podáva, že sv. Šimon sa horlivo modlil slovami antifóny „Flos Carmeli- Kvet Karmelu“. Mária odpovedala a v noci z 15. na 16. júla 1251 sa mu zjavila v sprievode anjelov, ukázala na jeho škapuliar a ustanovila ho za znak svojej materinskej starostlivosti. Urobila to slovami: „To bude privilégium pre teba a všetkých karmelitánov - kto v ňom zomrie, nedostane sa do pekelného ohňa“.

Škapuliar je znakom zapojenia sa do vedomej a dôvernej lásky voči Najsvätejšej Panne. Ježiš nám umožňuje aktívne sa podieľať na jeho synovských citoch k Matke a prejavil to počas agónie na kríži, keď prosil, aby sme ju prijali do domu nášho srdca. Odvtedy sa začína celkom nové obdobie vnútorného života.. Najprv preto, lebo sa rozhodujeme „vziať si ju k sebe“ (Mt 1, 20), čo je veľkou Ježišovou túžbou a výrazom jeho výnimočne jemnej lásky voči každému z nás. Po druhé, Mária je Matka svätosti. Ak je prítomná a zúčastňuje sa spolu s Ježišom na vytváraní všetkých a osobitných milostí, tak isto prispieva k vzniku a rastu duchovného života.

Škapuliarska pobožnosť, ako aj celá mariánska zbožnosť v Cirkvi, vedú k čoraz hlbšej jednote s Kristom. Nedá sa myslieť o jednote s Máriou, ak neberieme do úvahy ochotu nasledovať ju a tiež sa nedá myslieť na to, ako ju nasledovať, ak  neberieme do úvahy jednotu s ňou. Správne pochopená škapuliarska pobožnosť, t.j. dielo nasledovania Márie, umožňuje v duši napodobniť príklad a Ježišovo učenie, a teda vedie ku kresťanskej zrelosti. Mária v znaku  škapuliara učí ako sa otvoriť na Boha a jeho vôľu odhaľovanú v situáciách každodenného života; učí ako počúvať Božie slovo zamerané na nás v Biblii; učí ako prakticky veriť a neustále sa modliť.

Škapuliar je znakom našej starostlivosti o dobro pre všetkých ľudí. Vyjadruje to, že nasledujeme Máriinu starostlivosť o svoju príbuznú Alžbetu (Lk 1, 38-40) a novomanželov z Kány Galilejskej (J 2, 3-5). Tí, čo sú oblečení do škapuliara, predstavujú akoby Máriine oči, ruky a nohy, vďaka ktorým sa môže dostať ku všetkým núdznym. Máriina pomoc sa neobmedzuje výlučne na materský cit lásky k nám, ale vždy je konkrétna a účinná.

Škapuliar je nakoniec znakom jej účasti na duchovných dobrách Karmelu. Rád ponúka nesmierne duchovné bohatstvo. Už v priebehu  stredoveku sa škapuliar stal časťou pastoračnej starostlivosti karmelitánov, ktorí veriacim prostredníctvom vytváraných bratstiev odovzdávali niektoré prvky svojej charizmy, napr. dôveru v materinskú starostlivosť Márie, osobnú a liturgickú modlitbu, konanie diel milosrdenstva, započúvanie sa do Božieho slova a vnútorné obrátenie.

Škapuliar sa dočkal aj svojho mučeníka. Je ním Zairčan Izidor Bakanja (asi 1855 - 1909). Narodil sa v pohanskej rodine v dedine Mbandaka v bývalom Belgickom Kongu. Keď ho trapisti pokrstili a voviedli do právd viery, svojím chovaním čoskoro prejavil osobitnú lásku k Márii. Rád sa modlieval ruženec a nosieval škapuliar. Dva hnedé kúsky látky mu pripomínali dôstojnosť Božieho dieťaťa a tak tiež aj rozprával o tomto Máriinom znaku. Svojím povzbudivým postojom a nosením škapuliara evanjelizoval rodákov, čo nesmierne dráždilo riaditeľa kaučukovej plantáže, van Cautera, belgického ateistu, u ktorého pracoval. Zamestnávateľ mu prikázal sňať škapuliar a keď to nevykonal, rozkázal, aby ho bičovali bičíkom zakončeným klinčekmi, hovoriac: „Z týchto kresťanských «psov» nie je žiadny úžitok, lebo ohrozujú panovanie bielych. Ak sa ten usmrkanec nezmení, všetci moji poddaní, služobníci a robotníci a všetci obyvatelia dediny nebudú robiť nič iné, iba sa modliť! A kto bude pracovať!“. Zavliekli ho do lesa, kde zomrel po šiestich mesiacoch agónie, pričom odpustil svojmu vrahovi a vyznával: „Zomieram, lebo som kresťanom“.

Zdroj: Jerzy Zieliński OCD, Maryja w życiu Karmelu, preložil br. Stano Jaloviar OCD

Vyhľadávanie

Prihlásenie